Enemies to lovers

Keby sa jej niekto ráno opýtal, s kým by zo všetkých ľudí na svete najmenej chcela stráviť noc v hotelovej izbe, jeho meno by vyslovila bez sekundy váhania.

Nie preto, že by bol hrozný človek. To by bolo takmer jednoduchšie.

Bol len neznesiteľne sebavedomý, vždy pripravený pohotovo odpovedať a mal zvláštny talent opravovať ju práve vtedy, keď bolo okolo nich najviac ľudí. Ona mu, samozrejme, nikdy nezostala nič dlžná.

Za posledných šesť mesiacov sa z toho stala takmer rutina. On ju provokoval, ona mu to vracala. On sa smial, ona prevracala očami. Na druhý deň si to celé zopakovali.

Až kým ich služobná cesta nezaviedla do izby 102.

Hotel pokazil rezerváciu. Iná izba nebola voľná.

A uprostred izby stála jediná posteľ.

„Výborne,“ povedala.

Odložil tašku a pozrel na ňu. „Konečne niečo, na čom sa obaja zhodneme.“

Už len jeho úsmev jej stačil pripomenúť, prečo ho nemôže vystáť.

Dohoda bola jednoduchá: každý svoju polovicu postele, čo najmenej rozhovorov a ráno obaja zabudnú, že sa tento večer vôbec stal.

Na papieri dokonalý plán. V praxi o niečo horší.

Najmä keď sa o dvadsať minút neskôr vrátil z kúpeľne s mokrými vlasmi a napoly zapnutou košeľou.

Nepozrela sa naňho.

Aspoň nie dosť dlho na to, aby sa to rátalo.

„Ak budeš ešte o niečo nápadnejšie pozerať do toho jedálneho lístka, asi si objednáš všetkých sedem dezertov.“

„Lepšia spoločnosť než ty.“

„To bolelo.“

„Prežiješ.“

Vždy prežil. Na jej smolu.

Neskôr ležali každý na svojej strane postele a medzi nimi bolo pár centimetrov prázdneho priestoru a približne šesť mesiacov nevyslovených poznámok.

Nemohla zaspať.

Vinila z toho matrac, príliš teplú izbu a jeho zvyk privlastniť si polovicu prikrývky.

Keď sa otočila, zistila, že je hore.

Pozeral sa na ňu inak než zvyčajne. Bez toho otravného úsmevu. Bez poznámky na jazyku.

To ju znervózňovalo azda ešte viac.

„Čo?“

„Nič.“

„Tak sa prestaň pozerať.“

„Mohol by som povedať to isté.“

Chcela niečo odvrknúť, ale neurobila to.

Čo bolo nezvyčajné už samo osebe.

Jeho pohľad na okamih skĺzol k jej perám. Tak nakrátko, že mohla predstierať, že si to nevšimla.

Nepredstierala.

„Nezačínaj,“ povedala.

„S čím?“

„S týmto.“

„Veľmi presné.“

Zase ten úsmev.

A práve to bola chyba.

Pobozkala ho skôr, než stihol utrúsiť ďalšiu múdru poznámku.

Na okamih naozaj stíchol.

Malé víťazstvo.

Potom jej ovinul ruku okolo pása a celé to veľmi rýchlo prestalo pôsobiť ako dobrý nápad.

Bozk trval pridlho na to, aby ho na druhý deň ráno mohla odbiť ako chvíľkový impulz. Keď sa odtiahla, stále boli tak blízko, že cítila jeho dych na tvári.

„Toto robíš so všetkými kolegami, ktorých nemôžeš vystáť?“

„Len s tými, ktorí priveľa rozprávajú.“

„Tak to som v nebezpečenstve.“

„Vždy si bol.“

Tentoraz ho pobozkala pomalšie.

Jeho prsty sa zastavili tesne nad lemom jej trička a na niekoľko sekúnd sa ani jeden nepohol.

To bolo takmer horšie než dotyk.

Pretože stále mala možnosť odtiahnuť sa.

Ale neurobila to.

Šesť mesiacov podpichovania, pohľadov a toho zvláštneho pocitu, že sa hádajú akosi priveľmi zanietene, zrazu dostalo celkom logické vysvetlenie.

„Zajtra sa o tomto nebude hovoriť.“

„Samozrejme, že nie.“

„Myslím to vážne.“

„Ja tiež.“

Jeho úsmev jej prezradil, že mu neverí ani ona sama.

Zajtra budú opäť kolegovia. Znova sa budú hádať na poradách a vymieňať si sarkastické poznámky cez stôl.

Len jedna vec bude iná.

Keď sa na ňu nabudúce pozrie o čosi dlhšie, už nebude môcť predstierať, že nevie, čo to znamená.

A to bolo oveľa nebezpečnejšie než jedna posteľ.

Nájdeš nás aj naFacebooku, Instagrame, TikToku, kde pravidelne otvárame témy, o ktorých sa hovorí príliš málo.